Stalingrad - nedobytná pevnosť na Volge
29.10.2006 22:33:27
Vopred upozorňujem, že následujúci článok som písal (a píšem) pre web "World at War" a pre neznalcov hry Steel Panthers bude fiktívny rozbor bitky úplne zbytočný... Úvod: Napadlo Vás ako by asi prebiehali boje o Stalingrad keby bolo niečo inak? Keby mali obrancovia Rusi druhú šancu? Keby bolo vedenie v rukách iného veliteľa? Keby sa dala zmeniť história? ... Historické pozadie:
Stalingradská oblasť sa rozkladá na ploche zhruba 130 tisíc km2, je veľká a bohatá. Kedysi sa práve do tejto oblasti sústreďoval priemysel veľkého socialisticky orientovaného Sovietskeho zväzu, ktorý bol priamo v Stalingrade zastúpený veľkým traktorovým závodom, obrovským strojárskym podnikom Barikády, ale i vychýrenými hutníckymi závodmi a lodenicami. Práve toto mesto sa stalo jedným z eventuálnych cieľov ofenzívy, ktorú v lete1942 plánoval Hitler na juhu ZSSR. Druhou možnosťou prípadného útoku mali byť naftové polia na Kaukaze, ktoré predstavovali pre Sovietsky zväz nemalé zásoby životodarnej ropy. Do začiatku septembra 1942 však Nemci aj tak postúpili prakticky na predmestia Stalingradu, takže o mieste úderu bolo takpovediac rozhodnuté. Stalingrad sa stal cieľom 4. pancierovej armády generál-plukovníka Hermanna Hotha a 6. armády pod velením generála Friedricha Paulusa podporovanej 14. tankovým zborom generála von Weiterscheima. 4. tankovú armádu však Hitler onedlho presmeroval na Kakuaz na pomoc 1. pancierovej armáde a premeškal tak príležitosť dobyť mesto z chodu ešte v auguste. Po dvoch týždňoch postupu na Kaukaz bola 4. pancierová armáda znova presmerovaná na Stalingrad. 9. augusta však Hotha 160 km pred mestom zastavil nedostatok zásob. 12. júla sovietske velenie vytvorilo nový Stalingratský front, ktorý mal vyplniť medzeru vzniknutú nemeckým prielomom. Velením obraných operácií pred Stalingradom bol poverený generál Andrej Ivanovič Jeremenko a V. N. Gorodov. Vrchným veliteľom celého bojiska bol Georgij Konstantinovič Žukov.
Zväzu sovietskych socialistických republík hrozilo smrteľné nebezpečenstvo, akému dovtedy nemusel nikdy čeliť. Medzi obyčajnými ľuďmi i vojakmi vládlo veľké znepokojenie, mnohí sa pýtali, dokiaľ ešte môže armáda ustupovať. Propaganda však pôsobila na vojakov na každom kroku a burcovala ich k tomu, že každý: „...musí byť pripravený radšej zomrieť hrdinskou smrťou, než aby zanedbal povinnosť voči vlasti“. K tomu mali sovietskym vojakom dopomáhať uzáverové jednotky NKVD, ktoré mali strieľať jednotlivých vojakov i celé jednotky, ktoré ustúpia bez rozkazu. Sám Stalin vydal 30. júla 1942 rozkaz, v ktorom sa okrem iného hovorilo „... sovietski vojaci, už ani krok späť!“. Nemenej však pôsobil i fakt, že sovietski vojaci vedeli, že ich v nemeckom zajatí čaká neľudské zaobchádzanie a skôr či neskôr smrť hladom.
Keďže sa pevnina za Rostovom smerom na juhovýchod rozširuje boli Nemci na rozšírenom fronte schopní rýchlo postupovať na juh. Vojenská situácia bola pre ZSSR koncom júla a začiatkom augusta 1942 veľmi vážna. 3. augusta fašistické vojská obsadili Koteľnikovo a tým začali bezprostredný postup na Stalingrad, ktorého predmestia dosiahli 18. augusta.
19. augusta 1942 po prvýkrát vydal generál, poľný maršal Paulus rozkaz k útoku na niekdajšiu baštu Stalinovho dogmaticky stráženého a uznávaného kultu osobnosti. Neporovnateľná sila, ktorá zaskočila slabo vyzbrojené, ale odhodlané sovietske vojská, bola dôkazom schopností ešte stále živej a k víťazstvu sa predierajúcej fašistickej armády a predstaviteľov jej velenia. Od začiatku augusta prebiehali ťažké boje aj o ohyb rieky Don, cez ktorú sa k Stalingradu prebojovávala nemecká 6. armáda. Tá sa 23. augusta 1942 ocitla na pravom brehu Volgy severne od mesta, tiesnila pri tom 2 sovietske armády (62. armádu pod velením generál-poručíka Lopatina a 64. armádu pod velením generála Čujkova). Toho istého dňa napadlo mesto 600 nemeckých lietadiel, pri nálete prišlo o život 50 000 civilistov, teda viac než desatina obyvateľov mesta. 1. časť bitky o Stalingrad – Traktorová továreň Situácia:
V noci na 23. augusta 1942 sa pozdĺž nížiny Donu rozozvučali cudzie hlasy. Lúky medzi Verťačim a Peskovatkou zamoril dusivý puch výfukových plynov a sadzí z tisícok motorov. Štrnásty mechanizovaný zbor Hitlerovej armády tvrdo zaútočil na pásy obrany, ktorú tvorila 87. divízia Červenej armády. Zmietol ju a zamieril najkratším smerom k severnému okraju Stalingradu. Štáb frontu a mestsky výbor obrany sa o tom dozvedeli až okolo 11. hodiny, keď už fašistické tanky priamo ohrozovali predmestie, v ktorom sa nachádzal aj traktorový závod. „Lejtenant, lejtenant! Depeša z veliteľstva!“ – kričí rjadovoj podávajúc mi rozkaz narýchlo spísaný naším radistom. Beriem ten kúsok papiera do ruky a už viem čo sa bude diať ďalej. Moje predpoklady boli, bohužiaľ, správne. Som poverený obranou predmostia môjho rodného mesta – Stalingradu:
„Lejtenant Georgij Josifovič Hanakov,
týmto Vás poverujem obranou Traktorovej továrne, strategického bodu, ktorý musíte udržať alebo padnúť. Situácia je zúfalá. Očakávame útok fašistov do niekoľkých hodín. gen. V. I. Čujkov, veliteľ 64. armády“ Táto stručná správa znamená pre mojich mužov (a možno aj pre mňa) jediné – smrť. Otázne je aká to bude smrť. Smrť hrdinu, bojovníka za vlasť alebo zbabelca a dezertéra? A koľko tých zasraných náckov vezmeme zo sebou?
„Nie! Súdruh sa nemôže vzdávať vopred!“ – povedal som si v duchu keď som sa pristihol ako už niekoľko minút hľadím na holú stenu vo veliteľskom bunkri. Stále je tu šanca na víťazstvo... Terén: Mapu načrtnem len zbežne (je v základných mapách SP a navyše prikladám obrázok). Na východe sa tiahne od severu na juh Volga. Hneď za ňou smerom na západ sa nachádza veľká traktorová továreň. Ďalej na západ z nej vedú prístupové cesty do robotníckeho mestečka. Toto mestečko je kúsok na západ od stredu mapy a obklopuje ho zo severu, juhu aj západu voľné priestranstvo bez kopcov. (obrázok) Pridelené sily:-HQ,-203mm offboard art.,-3x 76,2mm offboard art.,-2x Carrier FO,-6x čata pechoty (4x rifle, 50mm mortar, PTR ATR) – motorizované (GAZ-AA),-4x ATG ZIS3 76,2mm – motorizované (Ford G8T),-2x KV1E m.41(1C),-10x T-34E m.42,-Recon patrol (4 družstvá) Rozmiestnenie a plán: Očakávam razantný útok Nemcov. Preto som vybudoval obranné postavenia, ktoré tvoria líniu od severu na juh, využívajúc pomerne úzky pás frontu. Vďaka tomu, že prakticky všetky moje dostupné sily sú motorizované som schopný rýchlo reagovať na protivníkove manévre. To aj budem robiť a ostáva mi dúfať, že protivníka lokálnou prevahou na jednotlivých častiach frontu postupne natoľko oslabím, že bude môj následný protiútok zo silami, ktoré sa ešte nezapojili do bojov, dostatočne zdrvujúci. Našim delostrelcom som dal príkaz zamerať si 2 hlavné prístupové cesty a južné krídlo, kde je taktiež možný pokus o prienik. Tento plán má tú výhodu, že je veľmi variabilný – môžem ho hocikedy v priebehu bitky zmeniť ak ma protivník niečím prekvapí.
„Vo vojne nie sú žiadne prekvapenia milé.“ – to bude pravdepodobne platiť aj dnes.
Rozloženie mojich síl pozdĺž celého frontu.
(obrázok)
Predzameranie delostrelectva.
(obrázok)
Zálohy – 2 čaty pechoty (motorizované) a 5 tankov T-34.
(obrázok)
Prieskum (4 recon družstvá) – zaujal obranné postavenia na okraji robotníckeho mestečka.
(obrázok)
1. kolo: Jednotky zaujali na môj príkaz bojové postavenia. Terén je síce nížinatý, ale viditeľnosť je aj napriek tomu slabá kvôli silnej vegetácii. Vojaci nečinne vyčkávajú a dokonca ani predsunutý prieskum nehlási žiaden pohyb. FO vozidlo, ktoré malo za úlohu monitorovať severný sektor sa po polovici cesty na nové stanovište pokazilo. Snáď sa podobné veci nebudú opakovať. V hlave sa mi točí toľko myšlienok – hlavne či bude naša línia schopná udržať nápor Nemcov aj napriek tomu, že som značnú časť vojska odvelil ako zálohy. Premietal som si niekoľko alternatív nasledujúcej bitky a žiadna sa mi zvlášť nepáčila. Možno je to spôsobené len tým čakaním – v jednej chvíli sa nič nedeje, vojak nemôže robiť nič iné len myslieť na prichádzajúceho nepriateľa niekde v nedohľadne a zrazu...
2. kolo: „Pane! Spojovateľ hlási, že prieskumné vozidlo objavilo v južnom sektore 2 družstvá nepriateľskej pechoty.“ – oznámil mi vojak, ktorý sa volá Michail. Už od prvej jednotky, ktorú mi zverili si pamätám krstné mená vojakov ktorí slúžia priamo pod mojim velením. Za tie roky som ich veľa spoznal a ešte viac videl umierať...
Ďalej som sa z hlásenia dozvedel, že si Nemci našich prieskumníkov nevšimli. Šikovní chlapci sú tí naši prieskumníci, pomyslel som si v duchu. Okamžite otočili vozidlo a budú monitorovať ich postup z bezpečnej vzdialenosti. Ono vlastne ani nemajú veľmi na výber – jeden dobre mierený granát spraví z prieskumného auta kus obhoreného šrotu a z tých čo sú v ňom ........ Je to nebezpečná práca... ale to je vlastne aj vojna sama o sebe...
3. kolo: Je až neuveriteľné ako sa ten čas vlečie. Všetci už dávno zaujali bojové postavenia a nepriateľ nikde. Výnimkou je len FO vozidlo v južnom sektore, na ktoré zaútočilo družstvo nemeckej pechoty. Zaútočili z diaľky a teda nemohli použiť svoje granáty. Pri obrane sa podarilo prieskumníkom zabiť jedného muža ale po nepriateľskej paľbe boli natoľko paralyzovaní, že ani na opätovný príkaz sa nepohli z miesta. Ak odtiaľ čo najskôr nezmiznú stanú sa ľahkým cieľom pre postupujúcu nemeckú armádu... Konečne začali ustupovať k našim líniám, teda nebol to ústup ale skôr útek, ale snáď sa im podarí striasť náckov...
4. kolo: Stále žiaden väčší kontakt s nepriateľom. Jedine FO vozidlo na juhu sa stiahlo z dosahu nepriateľskej pechoty a pri ďalšom prieskume objavila StuG ausf G. Ten aj vypálil, ale nezasiahol pomerne malé FO... Všetky moje jednotky sú už dávno zakopané a netrpezlivo čakajú na Fritzov, ktorí stále neprichádzajú...
5. kolo: Stratil som jedno FO vozidlo aj s posádkou. Pri prieskume sa dostali príliš blízko postupujúcich nepriateľských jednotiek a po 4 výstreloch (pravdepodobne zo StuGu) vyletelo vozidlo aj s posádkou do vzduchu. Postup nepriateľa je dosť pomalý. Má na tom určite veľký podiel neschodný terén, ale možno v tom bude aj niečo iné...
6. kolo: Všade je ticho... Dokonca ani moji muži v zákopoch takmer nehovoria... Trvá to už príliš dlho... Uvažujem o pláne vyslať zálohu ako „návnadu“ – predstierali by útok, po prvej väčšej zrážke by sa stiahli a snáď by roztrieštili (doteraz asi rovnomerný) postup nepriateľa. Je to ale len možnosť keby sa stále nič nedialo. Mohol by som tak prevziať iniciatívu a dokonca podniknúť protiútok skôr než sa Nemci priblížia na dohľad od Traktorovej továrne, blízko ktorej som sa zakopal aj so svojimi jednotkami...
7. kolo: Stále nič...
Zdroje: AlienX – autor úvodu, zápiskov veliteľa a komentárov ku alternatívnym bitkám, Týždenník Slovo – historické pozadie, Wikipédia Slobodná encyklopédia – historické pozadie
Súperi:
Mariachi – Traktorová továreň

Komentáre
cieľ Stalingrad
RE: